Moja cesta k vytúženému dieťatku

Písal sa október 2012 a náš syn práve oslavoval svoj prvý rok. Keďže ani cesta k prvému tehotenstvu nebola jednoduchá nakoľko som trpela autoimunitným ochorením štítnej žľazy a bola na substitučnej hormonálnej liečbe, s manželom sme sa dohodli, že začneme pracovať na druhom dieťatku, keďže sme tušili, že to nebude raz dva. A tak aj bolo…
Po roku neúspešných pokusov som sa mojej endokrinologičke zverila s problémom, že sa nám nedarí pri druhom tehotenstve, pričom hodnoty štítnej žľazy sa ukazovali priaznivé. Podrobila ma hlbšiemu vyšetreniu, absolvovala som aj magnetickú rezonanciu hlavy pre vylúčenie nádoru – prolaktinómu. Endokrinologička mi zistila vysokú hladinu prolaktínu – tzv. stresového hormónu. Súčasne som absolvovala vyšetrenie u gynekológa, ktorý mi spravil i hormonálny profil a okrem zvýšeného prolaktínu nevidel žiaden problém. Tak som k hormonálnej liečbe Euthyroxom pridala aj liečbu Parlodelom – na zníženie prolaktínu. Pani lekárka ma vyprevádzala s vetou, že do dvoch mesiacov som tehotná. Parlodel som znášala veľmi zle, bolo mi na zvracanie, cítila som sa príšerne unavená, nemala som energiu. V práci som mala len polovičný úväzok a šéfa, ktorého by si každý prial, čiže o pracovnom vypätí sa hovoriť nedalo.
Prešiel ďalší rok a moja túžba po dieťatku zostávala stále nenaplnená. Krvné testy gynekológa i endokrinologičky popri Euthyroxe a Parlodele boli ukážkové, no ja som sa cítila veľmi zle a i môj psychický stav sa začal zhoršoval. Frustrovalo ma, že sa nám nedarí, že môj už vtedy trojročný syn sa pýta po súrodencovi, nechápal prečo ostatní majú bračeka alebo sestričku a prečo on nie. Okolie začalo byť zvedavé, či náhodou nechceme ďalšie dieťa…
A tu už sa začal jeden kolotoč, nádeje a opätovného každomesačného sklamania. Nie jedna noc bola preplakaná, napriek všetkým radám ako sa na to mám vykašlať a sústrediť sa na niečo iné. Pani endokrinologička ani gynekológ mi už nevedeli nijak viac pomôcť, problém prečo sa nedarí jasný nebol, krvné výsledky boli v poriadku. Akurát mi odporučili kliniku asistovanej reprodukcie, s tým, že „niekedy tomu jednoducho treba pomôcť“. Asistovanú reprodukciu som si nechávala ako krajnú možnosť keď už naozaj nebude inej cesty, tak sme sa ešte rozhodli počkať a hľadať iný spôsob.
V tom čase mi jedna známa odporučila homeopatickú liečbu. Rozhodla som sa, že ju vyskúšam. Začala som sa liečiť na 1. klinike klasickej homeopatie u p. Viery Golskej RSHom. Počas ročnej liečby som sa dopracovala k vysadeniu Parlodelu a Euthyroxu po 10 rokoch hormonálnej liečby, pričom som si stále chodila kontrolovať krv ku endokrinologičke. Krvné výsledky boli priaznivé a ja som sa v apríli 2016, po dlhom 3,5 ročnom trápení dozvedela tú úžasnú správu, že SOM TEHOTNÁ…Celá rodina sme prežívali neskutočné šťastie, môj vtedy už štvorročný syn sa tešil na vytúženého bračeka. Mal to byť vianočný darček, termín pôrodu mal byť 25.12.2016. Naše šťastie však netrvalo dlho, v 14-tom týždni tehotenstva som sa nainfikovala 5. detskou chorobou. Na morfologickom ultrazvuku v 20-tom týždni tehotenstva som si vypočula tú najhoršiu vetu v mojom živote: „je mi to ľúto, bábätku nebije srdiečko“. Náš chlapček zomrel vplyvom nákazy 5. detskou chorobou na hydrops mozgu. Čakal ma potrat, oznámenie môjmu štvorročnému synovi, že jeho braček už je v nebíčku a následný návrat do práce a bežného života. Všetci mi hovorili, že mám pre koho žiť, mám úžasného manžela, syna, vynikajúcu prácu. Áno, všetko to bola pravda, no napriek tomu v mojom srdci bol neskutočný smútok a žiaľ. Žila som ako v temnote, dni bežali, no ja som len mechanicky vykonávala všetko čo bolo potrebné, bez radosti, úsmevu, pocitu šťastia.
Moje psychické rozpoloženie nepomáhalo ničomu, trpela rodina, práca ma nebavila, samozrejme všetko sa to prejavilo opäť na zdraví, zhoršili sa i krvné výsledky štítnej žľazy, opäť vysoký prolaktín, mala som pocit, že som sa ocitla v bludnom kruhu a nevidela som z neho cestu von.
V máji 2017 sa ku mne dostala informácia o hormonálnej joge. Oslovilo ma to natoľko, že som absolvovala celý kurz a začala dennodenne cvičiť hormonálnu jogu. Okrem toho, že som pocítila príval novej energie, začala sa mi otvárať i myseľ a zrazu som sa dokázala na určité veci pozerať inak. Postupne sa zo mňa vytrácal smútok, pocit nespravodlivosti a zatrpknutosti. Zrazu som sa dokázala pozrieť na svoj život inak a cítila som potrebu veľkej zmeny. Uvedomila som si, že práca, ktorú robím ma nenapĺňa, že moja životná cesta je niekde inde. Zdravotne som sa cítila lepšie, no ešte stále to nestačilo. Vedela som, že cvičenie stačiť nebude. V septembri 2017 som podala výpoveď a ukončila svoje 10 ročné pôsobenie v korporáte. Bola som rozhodnutá do konca roka si nehľadať žiadnu prácu, iba počúvať seba, otvoriť sa vlastným potrebám a nájsť si svoju cestu.
V novembri 2017 sa ku mne dostala informácia o spoločnosti Be Balanced. Príbeh samotnej zakladateľky Martiny Moškovej ma neskutočne oslovil a ja som cítila, že sa s ňou musím stretnúť. V tom čase Be Balanced organizovala víkendový seminár Hormonálna rovnováha žien. Bolo to presne 25 – 26.11.2017. Neváhala som ani sekundu a prihlásila som sa. Absolvovala som víkend, ktorý mi zmenil život.
Na seminári som absolvovala edukáciu gynekologičky o vonkajších vplyvoch na hormonálnu rovnováhu, o potrebe kvalitného spánku, prednášku o strave vhodnej pre udržanie hormonálnej rovnováhy, techniky na regeneráciu a zvládanie stresu a samozrejme hormonálnu jogu. Seminár bol pre mňa natoľko obohacujúci, zrazu mi došli všetky súvislosti, pochopila som toľko vecí…Okrem toho, že hneď na druhý deň po absolvovaní semináru som začala so zmenou životného štýlu, upravila som si stravu, cvičila každý deň hormonálnu jogu, regenerovala som a dbala na kvalitu spánku, myšlienka a koncept seminárov Be Balanced mi prišiel natoľko úžasný, že som zakladateľke spoločnosti ponúkla spoluprácu a ona ju prijala :) 
Môj život nabral úplne nový smer, nie nadarmo sa vraví – v zdravom tele, zdravý duch. Moju zatrpknutosť, hnev a smútok nahradil obrovský pocit vďačnosti. Vďačnosti za život, za moju úžasnú rodinu, za prácu, ktorú milujem, za zdravie, ktoré mám. Strach z budúcnosti, strach z toho, či sa ešte raz stanem matkou, nahradil pocit dôvery. Dôvery v dobro, dôvery v lásku, dôvery v to, že všetko na mňa čaká v pravú chvíľu.
Po krásnych Vianociach a zimnej lyžovačke sa mi 29.1.2018 potvrdilo tušenie, ktoré som si ukrývala. Áno, dozvedela som sa, že som opäť tehotná. S láskou a vďakou prežívam každý deň. Mám prácu, ktorú milujem, naša rodina sa stala silnejšou a pevnejšou. Môj, dnes už šesťročný syn mi hladká bruško a sem tam pošepne, „mami, si tá najlepšia na svete“… pod srdcom nosím naše dievčatko, cítim jej pohyby, kopančeky a ďakujem za každý deň, ktorý sme spolu.
Rada by som týmto odovzdala nádej každej z vás, ktorá prežíva podobný príbeh. Nezúfajte. Hľadajte a nájdite si svoju cestu. A pokiaľ na nej budete kráčať s láskou, vďakou a dôverou, budete skutočne žiť.

Žanet