Môj príbeh

Zažili ste niekedy pocit, že sa vám darí všetko čoho sa dotknete a život vám jednoducho praje? Mne sa to stalo. Ak sa obzriem do nedávnej minulosti, mala som takmer všetko. Aspoň to tak navonok vyzeralo. Úspešne ukončená škola a výborne naštartovaná kariéra. Riadenie IT firmy s dvesto ľuďmi, členstvo v predstavenstve medzinárodnej spoločnosti. Neskôr vysnívaná práca v managemente celosvetovej IT spoločnosti a privilégium zaradenia do skupiny "top talentov", kde bolo len niekoľko stoviek ľudí z celého sveta. Život ako splnený sen. Áno, medzitým bolo aj pár drobných sklamaní a neúspechov. Tie sa pre mňa stali výzvami, ktoré znamenali posun ďalej. Super, poviete si ... len som sa popri tom všetkom zabudla občas zastaviť a spýtať sa, či som takto šťastná. Šťastnou a spokojnou ma robilo dosiahnutie vytýčeného cieľa. Na chvíľu ...potom musel prísť ďalší cieľ.  

A prišiel júl 2016. Firma bola v období dovoleniek a Slovensko v znamení rekordných teplôt. Tak trochu uhorková sezóna. Už pár mesiacov som sa pripravovala na novú významnú pozíciu. Zo dňa na deň bolo zrazu všetko inak. Miesto môjho menovania bola ohlásená transformácia spoločnosti. Šok, chaos, ktorý sa dotkol desiatok ľudí. Dostala som inú ponuku a pár dní na rozmyslenie. Po niekoľkodňovom váhaní som zostala, aby som bola oporou pre svoj tím i nový manažment.

Povedala som si - možno je čas naplniť si sny v súkromnom živote, možno je čas na dieťa a na pevný partnerský vzťah. A ako vždy, úplne som sa do toho vložila. Nevidela som (a možno nechcela), že môj vzťah nefunguje tak ako by mal. Prispôsobovala som sa, robila kompromisy, len aby sa môj sen o rodine nerozplynul. Vyčítala som si, ak niečo nefungovalo, zatvárala som oči pred očividnou manipuláciou. Ale cesta prispôsobovania sa za cenu potlačenia vlastnej osobnosti sa ukázala ako cesta, ktorá nevedie ku šťastiu. Nikoho, ani môjho, ani partnerovho.

Všetko sa mi v priebehu roka zrútilo ako domček z karát – moja práca, môj vzťah, mnohé priateľstvá a sny. Cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov. Nevedela som čo ďalej, ako a kde začať odznova. Mala som šťastie na pár priateľov. Takých, čo s vami zostanú v dobrom i v zlom. Som vďačná za to, že boli trpezlivo pre mňa hodiny na telefóne, že mi venovali svoj čas pri káve a vytiahli ma do iného prostredia. Práve takto sa zrodila jedna úžasná rada: „Odíď niekam z mesta ... sama ... porozmýšľaj v kľude o všetkom“. Najskôr som sa zháčila: „Zbláznil si sa? Nie som schopná ísť sama ani na obed." Nakoniec som odišla. Na Maurícius. Sama, na niekoľko týždňov.

Uvedomila som si tam veľa vecí, chýb, súvislostí. Prešla som fázou výčitiek, pocitmi ukrivdenia, hnevom na seba aj ostatných. Prijala som to, odpustila si a poučila som sa. Začala som chápať samú seba, svoje hodnoty a prebudovávať si priority.

Paradoxom dneška je, že máme množstvo možností. Môžeme sa slobodne rozhodnúť robiť čokoľvek, čo nám pomôže k šťastiu a spokojnosti.  Niekedy je ale ťažké správne si vybrať a potom urobiť odhodlane prvý krok. Mňa k tejto zmene „dokopal“ sám život. Bolo to ako bolestivý pád zo schodov, kde vám ešte na úplnom dne uštedria pár zaúch a kopancov.  Vtedy sa to zdalo ako katastrofa. Dnes to však vnímam ako znamenie, že cesta, po ktorej kráčam, nie je správna a treba zmeniť smer. A vnímať a cítiť viac samú seba. S odstupom času som veľmi vďačná za tie kopance. Viem, že ma doviedli k vnútornej istote a rovnováhe.

Dnes robím prácu, ktorá mi prináša energiu a ráno ma dvíha z postele. Založila som spoločnosť, kde spolu s úžasnými ľuďmi v mojom tíme pomáhame sebe i iným v rozvoji a v pochopení samých seba. Popri tom sa angažujem aj v našej malej rodinnej firme - spolu pripravujeme pre ľudí vysnívané bývanie a zároveň im pomáhame byť finančne v pohode. Ráno vstávam oddýchnutá, plná sily, s úsmevom na tvári. Mám čas na zdravé raňajky a prvú kávu. Cvičím jogu, chodím do fitka, hrávam golf s priateľmi. Nezapieram, občas aj teraz nastanú zložité situácie, ale už ich riešim nielen s ohľadom na iných, ale aj na seba.

A moje vzťahy? Tí najdôležitejší sú stále so mnou a nové vzťahy sú založené na úplne iných hodnotách. Rodina je pre mňa to najcennejšie, čo v živote mám. A viem, že ten najdôležitejší človek v živote som JA.

S vďačnosťou sa pozerám na minulosť, veľmi sa teším na to čo bude.  S radosťou prežívam každý okamih "tu a teraz". Je ťažké začať sám od seba. Priznať si, že vonkajší svet je iba našim zrkadlom a ostatní nie sú zodpovední za to, čo sa nám deje. Ale keď to urobíme, uvedomíme si, že je to najlepšie rozhodnutie, ktoré sme si kedy mohli darovať :-).

                                                                                                         Martina





Každý v druhom stretáva sám seba. Každý v sebe samom stretáva aj druhých.
                                                                                                                           Leonhard Schlegel
Facebook Instagram